NOVÝ ZÉLAND - Južné Alpy, Fiordland, Queenstown, Christchurch...

Katarína Šajbanová sa vydala na polročnú cestu po svete. Vo februári začala na Novom Zélande, pohračovala cez Thajsko, Malajziu, Indonéziu a Kambodžu do Vietnamu. Náročná, no nádherná cesta. Jej zápisky sa čítajú ako denník, plný zážitkov, skúseností, pocitov, ale aj užitočných rád. LKatka sa na Slovensko vracia v septembri, aby stihla odobriť posledné úpravy jej knihy, ktorá vychádza v októbri. Vyjde súčasne v slovenčine aj češtine, čo sa nepodarí ani mnohým renomovaným spisovateľom. Prirodzene, bude o cestovaní - tu je viac informácií o knihe  Bublina. No a teraz už hor sa do čítania - volá Nový Zéland.

Opúšťame Západné pobrežie Južného ostrova, ktoré sa tiahne 600 km od severu na juh a je široké 70 km. Bola to krajina kontrastov - s palmami nika a subtropickými ovocnými stromami na severe až po ľadovce, sneh a dažďové lesy na juhu. Privítali nás Južné Alpy. V diaľke sa týči vysoký Mt. Cook (maorsky Aoraki) a jeho spoločník Mt. Tasman. Míňame jazero Mahinapua a prechádzame mestečkom Ross, kedysi veľmi významné zlatokopské mesto, našiel sa v ňom najväčší kus zlata (3,1 kg) a kráľ si z neho nechal vyrobiť čajovú súpravu. Jazero Lanthe a Mapourika boli podobne ako všetky jazerá v tejto oblasti vytvorené ľadovcom. Osadami Hari Hari a Whataroa, kde je možné vidieť v rezervácii vtákov Kiwi a White Heron (Kotuku), sme len prefrčali s pevne zavretými oknami. Čím južnejšie sa totiž uberáme, tým viac sa škrabkáme. Ak vystrčíme čo i len prstík, hneď na ňom sedí hejno malých zákerných mušiek „sandflies“ a hryzie a hryzie. Zažila som to na vlastnej koži, keď som si musela odskočiť vo voľnej prírode. Vyhliadla som si perfektné miestečko pod mostom, kde ma nebolo vidieť a zatiaľ čo Duško fotil, odhodlala som sa a... mušky sa vrhli ako supy na najbelšie miesto môjho tela. Doteraz nemôžem poriadne sedieť...

Ľadovec a Bangladéšania
Medzi skalnatými horami sa pomaly vynára ľadovec Franz Joseph Glacier. Vedie k nemu niekoľko menších trekov. Najskôr si ho prezeráme z vyhliadky. Vyzerá majestátne, akoby sa rútil dolu údolím, po stranách pokrytý kameňmi a prachom, uprostred jasne modrý. Duško sa ho ale túži dotknúť, a tak sa vyberá na túru, ktorá vedie až k miestu, kde sa premieňa ľad na vodu a zurčí dolu kamenistou stráňou. Výstupy na ľadovec je možné robiť len so sprievodcom. Duško však natrafil na Bangladéšanov s vojenským výcvikom, ktorí mali na spoznávanie Nového Zélandu päť dní, a tak k nemu bežali ozlomkrky - spoločne. Už sa aj vyzúvali, že prebrodia bystrinu so silným prúdom, no našťastie vybehol z lesíka nejaký dobrodinec a ukázal im tajnú cestičku. A tak sa Duškovi splnilo a chytil si Francka osobne.

Nocovali sme v dedinke pomenovanej po ľadovci, tentokrát sa typický backpackerovský zatuchnutý smrad snažil zamaskovať prenikavou kvetinovou vôňou. Ani za pána sme nemohli nájsť zdroj, odkiaľ sa tá sladká hrôza šírila, a tak sme aj napriek zime vetrali. Naviac pršalo, najedli sme sa v indickej reštaurácii a Duško si dal teplú výrivku s našťastie studeným Nemcom.

Ako zo strašidelnej rozprávky...
Druhý deň nás počasie prekvapilo. Napriek nepriaznivým predpovediam bolo nádherne slnečno a teplúčko. Rýchlo sme sa vybrali k jazeru Matheson. Neexistuje snáď kniha o Novom Zélande, kde by nebol odfotografovaný zrkadlový odraz zasnežených kopcov v tomto jazere. Dvojhodinová prechádzka nám ponúkla fantastický pohľad na panorámu Mt. Cooku a Mt. Tasmanu s bielymi čiapočkami na nehybnej hladine. Cestička viedla pomedzi vysoké papradie a stromy, odspodu až nahor obrastenými bujarým machom všetkých odtieňov zelenej farby. Scenéria pôsobila ako kulisy zo strašidelnej rozprávky. Machom bolo pokryté všetko, aj kamene, aj zem, aj skalnaté steny, čo lemovali cestu. V každej zákrute sa nám objavilo slnkom zaliate pohorie, vždy z iného uhlu pohľadu, ako sa zrkadlí na hladine. Potom sme popíjali na terase kaviarne kapučíno a kochali sa výhľadom. Druhý ľadovec Fox je dlhý 13 km a zdal sa nám ešte krajší ako Franz, ale možno to bolo tým slnečným počasím. Unikátnosť ľadovcov na Novom Zélande spočíva v tom, že ich čelo leží iba 300 m.n.m. asi 20 km od pobrežia,  a tým pádom sú najnižšie položenými na svete v danej zemepisnej šírke. Pohybujú sa rýchlo – cca 1,5 m za deň, a tak neustále menia svoj tvar. Vďaka dostatku snehových zrážok je oproti ostatným ľadovcom zaznamenaný ich nárast. K obidvom ľadovcom robia výlety helikoptérou.

Zéland plný Slovákov
Pokračujeme ďalej, vysoké hory, najskôr zasnežené, potom pokryté hustou zeleňou sa zrazu zmenili na cestu popri pláži v zátoke Bruce Bay s výhľadom na Tasmanovo more. Na pláži ľudia kde tu poukladali na seba oválne kamienky do úhľadných stĺpikov, vyzerajú ako kvaple v jaskyni. Dlho sme tam kvôli sandflies nevydržali. Na zastávke na Knights Point Lookout sme sa nastriekali našim zázračným sprejom a mohli už nerušene pozorovať pobrežie. Medzi týmto miestom a Antarktídou sa rozprestiera už len voda.  

Ubytovali sme sa v osade Haast. Ak sme doteraz nevedeli, kde dávajú líšky dobrú noc, tak teraz to už vieme. V Haaste. Uprostred nefalšovanej divočiny stojí pár domčekov a jeden z nich je náš backpackers, kde sme v štvorposteľovej izbe zostali našťastie sami. V zákrute stála naša večera, fish and chips z pojazdného karavanového bufetu. Vychutnali sme si ju na lúčke zaliatej slnkom. Západ slnka do mora sme už bohužiaľ nevideli, pláž bola síce príjemná, ale nechcelo sa nám na piesku sedieť v kapucniach so šatkami cez tvár, aby nás tie mrchy nezožrali. Stretli sme tam dvoch mladých Slovákov cestujúcich vo vane (auto, v ktorom sa dá prespať), ktorých sme prvý krát videli na ľadovci Fox. Odvtedy ich stretávame všade. Zisťujeme, že veľa slovenských študentov v Austrálii si odbehne na mesiac cestovať po Novom Zélande a väčšinou sa pohybujú v tejto dodávke, preto nie je v zozname hostí v backpackeroch žiadny Slovák.

Priesmykom Maurov
Aj keď sa ráno zamračilo a silno fúkalo, cesta cez priesmyk Hasst Pass bola nádherná.  Tam kde sa dotýkali úpätia mohutných zalesnených hôr zurčala pomedzi balvany číra riečka Haast. Krajinný ráz sa menil od dažďových lesov cez pobrežný les až po trávnaté kopce. Priesmyk používali kedysi Maurovia ako najkratšiu cestu medzi horami. Najskôr sme sa vybrali k vodopádu Roaring Billy Falls cez bujný porast stromov obrastených machom. Zo zelenej hory nad jagavo modrou riekou niekoľkými miestami kaskádovito padala voda. Potom sme zastali na Pleasant Flat kvôli nádhernému obrazu zelených lesov v údolí na pozadí zasnežených vrcholov hôr. Pri najväčšom vodopáde Fantail Falls bola autobusová výprava Izraelčanov, hromadne s nimi sme fotili prúdy vody stekajúce rovno do azúrovej riečky. Na terase reštaurácie v Makaroa sme si dali fajnové kapučíno a dívali sa na krajinu. Nakoniec sa cesta zvážila k jazerám Wanaka a Hawea. Na stráňach hrajúcich všetkými farbami začínajúcej jesene sa pásli ovce. Je až neuveriteľné, aké maličké osady s pár domami označujú Kiwáci za mestá, a tak ich nazývajú aj na mape. Napríklad táto kaviareň bola jediná počas celej cesty.

Ubytovali sme sa v Alberttown kúsok pred mestom Wanaka. Backpackers je taký úžasný, že sme sa rozhodli zostať dve noci. V obrovskej kuchyni spojenej s veľkou obývačkou som urobila jahňacie kotlety a potom palacinky s čučoriedkovým džemom. Mňam. Aj keď je stále pod mrakom a poprcháva, nič to neuberá na kráse mestečka Wanaka. Škoda len, že tie nádherné farby nie je vidno na fotkách kvôli zlému svetlu. Mesto leží okolo veľkého jazera a je plné turistov po celý rok. V zime lyžujú a v lete posedávajú v kaviarničkách s výhľadom na vodu alebo trekujú v Mt. Aspring National Park. Ráno sme sa vybrali na hodinový trek k jazeru Diamond Lake, od ktorého sa stúpa po úbočí k vyhliadke na jazero uprostred vysokých skál.

Úžasný Milford track
A potom už hurá na dlho očakávaný Milford track. Táto akcia si zaslúži niekoľko informácii na úvod. Túru odporučili Duškovi nezáväzne na sebe dvaja kamaráti. Prečítal si na internete, že je to najkrajší trek na svete a aby ma nalákal, poslal mi rozprávkové fotky. Nie je ľahké si trek rezervovať, bežne je vypredaný už začiatkom septembra, no náhodne sa v decembri dvaja ľudia odhlásili, a tak sme rýchlo zaplatili poplatky. Až po týchto úkonoch sme si začali zháňať informácie. Túra trvá štyri dni a doporučuje sa osobám nad 10 rokov. Tento údaj sa stal Duškovým najpresvedčivejším argumentom počas následujúcich dní, keď som s obavami premýšľala, koľkože  to viacdenných trekov už máme za sebou...

A potom sa to začalo. Čím dlhšie sme boli na Novom Zélande a prichádzali k nám ďalšie a ďalšie informácie, tým väčšmi ma oblievala horúčava. Okrem toho, že tretí deň nás čaká zostup o 900 metrov, čo po zážitku v Tongariru bola pre mňa hororová predstava, tak sme zistili, že oblasť, kde sa trek nachádza patrí k najvlhším miestam - nie na Novom Zélande - ale na svete! Ročne tu spadne okolo 6 až 9 metrov zrážok (u nás cca 60 cm). To znamená, že tým šťastnejším účastníkom prší minimálne jeden deň zo štyroch. No dobre, nie sme predsa žiadne srákorky. I keď budeme so sebou ťahať spacáky, jedlo na 4 dni, oblečenie, dáme si na seba nepremokavú bundu a hotovo, no nie? Táto útecha vystačila, kým sme navštívili informačné centrum v Te Anau deň pred výpravou. Mladý zakomplexovaný horský vodca nám s patričným vážnym a zároveň pohrdlivým výrazom ukázal celý album fotiek, kde turisti chodili po pás vo vode zaplavenými cestičkami. A čím viac som vzdychala hrôzou, tým viac pridával. S nadšením nám líčil, ako sa ráno musíme navliecť do tých istých mokrých vecí a šlapať. Predpoveď je síce zatiaľ „fine“, ale v tejto oblasti sa počasie môže z hodiny na hodinu zmeniť. Mala som chuť mu dať facku, sopliakovi jednému. Upozorniť je jedna vec, ale vystrašiť druhá. No, bude to ďalšia postavička, na ktorú si spomenieme. Aj na to, že najdôležitejšia je obuv. Naša tomu naozaj nezodpovedala. Ja som si zobrala sestrine staré zimné topánky s kožušinkou a Duško super turistické kvalitné, čo som mu strašne závidela. A to bola chyba, možno preto sa mu už na trajekte do Pictonu odlepila jedna podrážka. Ďalšie dni boli teda v znamení zháňania lepidla. Konečne, tretí druh sa zdal byť úspešný a podrážka držala. No hneď,  ako sme sa dostavili na začiatok treku do Te Anau Downs a išli sa rozcvičiť na malú prechádzku, zostala bez predchádzajúcej výstrahy prilepená na asfalte. Ako sa ukázalo, vrstva pod ňou bola špongiová a ešte aj s dierkami...

V srdci Národného parku Fiordland
Predstavenie začína. Slnečná plavba z Te Anau Downs do Glade wharf trvala hodinu a pol. Milford track je priamo v srdci Národného parku Fiordland, ktorý je súčasťou územia Te-Wahipounamu pod ochranou UNESCO. Dá sa k nemu dostať iba loďou a Kiwáci si ostražito chránia nedotknutú prírodu. Pri výstupe z lode si musíme namočiť topánky do dezinfekcie. Zo známeho dôvodu si Duško tajne namočil iba jednu...

Každý deň na Milford trek vpustia 40 nezávislých turistov, ktorí spia postupne v troch chatách so spoločnými spálňami, bez sprchy, s tečúcou pitnou vodou a plynovými sporákmi. Na každej chate je správca, ktorý večer urobí prednášku o požiarnej bezpečnosti, o priebehu následujúceho dňa treku a predpovedi počasia. Zároveň absolvuje niekoľko ďalších turistov tento trek so sprievodcom, ktorý je oveľa drahší, nocľah je v lepších chatách a čaká na nich čerstvo uvarená večera. Šlapať ale musíme rovnako. Rozhliadli sme sa okolo seba. Vychudnuté postaršie Japonky, nóbl pôsobiaci párik, dokonca i dievčatá v mojom veku, ktoré sa vybrali na túru samy... No nedáme to? Jasné, že dáme a na toho uhrovitého pubertiaka z Te Anau už nebudeme myslieť.

Najkrajší trek sveta
Prvý deň je trasa iba 5 km pobrežným lesom na brehu rieky Clinton. Ideme iba v kraťasoch a tielku, slniečko svieti, obedujeme ručne vyrobené twistery na brehu priezračnej vody a odháňame hejná sandflies. Vraj práve tieto mršky majú zásluhu na tom, že je oblasť zachovalou divočinou. Keby ich nebolo, už by bol park dávno zastavaný hotelmi. Chata Clinton Hut nás milo prekvapila. Všetko je novučičké, čisté a matrace na poschodových posteliach sú pohodlné. Spoluúčastníci zájazdu sú hlavne Austrálčania, Angličania, Francúzi, Kanaďania, dva veľmi sympatické páry z Novej Kaledónie, Japonka, Američanka (pôvodom Rumunka) a Izraelčan. Neskoro večer si ideme pozrieť svetielkujúce larvy glow worms, ktoré blikajú v otvoroch skál. Jediné, čo sme sprievodcovi rozumeli, bol opakovaný pokyn: „vypnite baterky“, zatiaľ čo sme sa potkýnali a narážali do ostatných. Druhý deň pokračuje 16,5 km miernym stúpaním popri rieke Clinton k jej zdroju – jazeru Mintaro, od ktorého začína priesmyk Mackinnon Pass. Prekračujeme len pár zurčiacich potôčikov, vo Fiordlande bolo dlhé obdobie sucha, to znamená iba časté slabé prehánky. Na trase sa nachádza 56 úsekov s lavínovým nebezpečenstvom, ktoré hrozí najmä v zime, ale ani teraz nie je vylúčené. Ťažko si predstaviť, že by na nás v tom teple, ako sa opaľujeme zvalení v tráve, padla lavína. Cestou sú dvoje záchody, pozor, s toaletným papierom a už som sa naučila, že na záchod sa chodí, keď je to možné, nie iba vtedy, keď sa mi chce. Akciu vo voľnej prírode už kvôli sandfies neriskujem. V príručke sa uvádza, že niektoré vyznačené úseky sa po ťažkých dažďoch musia prebrodiť. Ďakujeme osudu za slnečné počasie a modlíme sa, aby vydržalo. Po vysokánskych skalách stekajú tenunké biele vodopády, v období „heavy rains“ - silných dažďov sú svahy posiate prúdmi vody. Dúfame, že nás to nepostihne, i keď mnohí turisti tvrdia, že naozajstný Milford trek je vtedy, keď sa zo skál lejú potoky priamo na cestu. Radšej si to nepredstavujeme.

Inak, medzi iným sme sa dozvedeli, že označenie „najkrajší trek sveta“ dostal trek náhodou, keď v roku 1908 redaktor londýnskeho časopisu Spectator zmenil pôvodné autorské pomenovanie „pozoruhodná cesta“ na senzačnejší titulok „najkrajšia cesta sveta“. Fajn. Tak takto sa robí reklama! Nakoniec aj tak z Duška vypadlo, že pravý dôvod treku mi mal zostať navždy utajený. Kamarát mu trek doporučil so slovami: „Myslíš to s ňou vážne? Zober ju na Milford track a tam sa ukáže, čo je zač.“ Tak... test úspešne pokračuje. Náladička je skvelá, kocháme sa výhľadom na ľadovce na štítoch vzdialených hôr. Cesta vedie cez údolie vymodelované ľadovcom pred tisíckami rokov okolo vodopádov cez kľukatý priesmyk k chate Mintaro Hut.

Fantastické výhľady
Tretí deň by mal byť najťažší, vstávame skôr, aby som v prípade zlyhania kolien mohla ísť štyri hodiny klesania radšej po rukách. Ešte stále svieti slniečko, no začína silno fúkať. Dve hodiny stúpame po serpentínovej kamenistej cestičke na vrchol k Mackinnon Memorial. Cesta poskytuje fantastické výhľady na kaňon Clinton, ktorý sa vinie medzi vysokými bralami. Hory sú podobné našim Tatrám len s tým rozdielom, že kráčate v nízkej výške a nad sebou vidíte skalnaté steny stúpajúce k oblohe do tisícových výšok a ste obklopený bujnou zeleňou. Kontrast farieb je neopísateľný, najmä keď sa na vrcholčeku brala zaleskne jagavo modrý ľadovec. V najvyššom bode túry 1069 m je chata s plynovým varičom a záchodom s najkrajším výhľadom vo Fiordlande. Vietor je prudký a studený. Počas odpočinku v závetrí pozorujeme vrstvy ľadu na susednej hore, nad ktorou dunia hromy. Ktovie, čo by bolo, keby sa kus ľadu odtrhol a spadol do údolia, dumá Duško. A v tom sa to stalo. To neduneli hromy, to sa trhali lavíny. A rovno pred našimi očami sa z útesu valí sneh. Objednávka zo zhora, krása v priamom prenose. Keby tak ešte niekto zariadil, aby 8 km cesta strmo dole po kamenistom nerovnom teréne bola už za mnou. Duško nastavil stopky na 5 minútové intervaly, vraj to pomáha. Slimačím tempom, v miernom podrepe a s obviazanými kolenami klesám o 970m do Dumpling Pass. Všade sú nádherné výhľady. Túto cestu v minulosti používali Maori pri ich výpravách za jadeitom (zelený kameň), znovuobjavená bola roku 1888. Nekonečné, po čase už nudné klesanie spríjemnili drevené schody popri kaskádovitých vodopádoch, ktoré vytvárali nádherné jazierka. Na najdlhšie vodopády Sutherland Falls (580m) sme si nevyšli a pokračovali sme do chaty Dumpling Hut. Snaha bola odmenená úspechom, kolená neboleli. Večer všetci vyzerali unavene. Najmä potom, ako nám správca chaty oznámil, že zajtra konečne nastupujú naozajstné „heavy rains“, silné dažde. Ak raz vo Fiordlande začne pršať, potom už nevie prestať. Dažde budú asi naozaj neobyčajne výdatné, lebo na schodoch chatky sedí náš uhrovitý horský vodca z Te Anau. Bude vraj fotiť rozvodnené rieky. To asi aby mal ďalšie fantastické zábery pre chudákov, ktorí sa prídu do informačného centra nevinne spýtať na počasie.

„Heavy rains“
Posledný úsek má 18 km cez les, našťastie po rovine, ale už o druhej nám odchádza loď. Vstávame o šiestej za úplnej tmy. Celú noc lialo ako z krhly. Všetko balíme do igelitiek, aj seba obaľujeme do pršiplášťov, šušťákových návlekov. Vonku je ešte šero, keď vyrážame. Zvolili sme rýchle tempo, ani neviem, ako trasa vyzerá, výhľad je zmenšený otvorom v kapucni a snažím sa vyhnúť potokom vody. Tak teraz konečne vidíme, ako vyzerá Fiordland v daždi a zažívame nepoznané. Napríklad sme objavili, že neprší len z neba, ale aj z machu, ktorým sú obrastené stromy a úbočia lemujúce cestu. Lejú z neho cícerky vody. A prší asi aj zospodu, sme mokrí, aj keď máme pršiplášte. Ďalšia životná poučka znie – najťažšie je prebrodiť prvú rieku, ďalšie už neriešiš. Zatiaľ čo pri prvom ponorení sa do ľadovej vody po kolená som s vrieskaním preklínala deň, kedy som sa nechala nalákať na takúto kravinu, v ďalších úsekoch sme si už natáčali veselé videá. Avšak zlatý klinec programu bola „slonia noha“. Brodenie v riekach a blato spôsobili, že Duškova super treková bota bez podrážky sa postupne rozčapila do tvaru slonej laby a Duško chodil prakticky len v ponožke. Keďže išiel celú dobu predo mnou, mohla som si vychutnať celý proces postupného odpadávania jednotlivých kusov, až zostal iba vrch topánky. Potom, čo si Duško nasadil miesto nej tenisku, sa opakovalo to isté, tentokrát s ľavou trekovou botou. Zreteľne som zaznamenala okamih, kedy sa tvar topánky opäť zmenil na sloniu labu a spod päty sa začala vysúvať von biela vložka. Aj o tom máme veselé video. Ďalšia dôležitá novozískaná poučka je, že liter vody v topánke sa počas chôdze zmení na teplučkú vaničku, ale už po niekoľkých minútach stánia sa zmení na ľad až sa krútia nechty na nohách. Lepšie je teda sústavne kráčať a občas si teplú vaničku prešplechnúť čerstvou vodou z ďalšej rozliatej riečky. Priamy zásah mali samozrejme Duškove ponožky, ktoré vykúkali cez postupne sa zväčšujúce otvory topánky.

Pozitívnou stránkou „heavy rains“ bolo, že zatiaľ čo sme iné dni výrazne zaostávali za zbytkom pretekárov, teraz sme lámali rekordy a dokonca sme v prístave Sandfly Point čakali hodinu na loď. Čerešničkou na torte bol posledný úsek cesty k lodi, kde čerstvo prezlečení turisti, ktorí si štyri dni strážili jediné suché oblečenie, aby si ho v Sanfly pointe obliekli na cestu, museli prejsť po mostíku, na ktorý stekal mohutný vodopád. Tento zážitok patril k nezabudnuteľným.
Och bože, aký to rozdiel. Na začiatku treku veľká pekná loď, čistučkí, usmievaví turisti v slnečných lúčoch, a teraz táto malá bárka, pôsobiaca na rozbúrenej hladine, akoby bola z papiera, do ktorej sa liala voda každým otvorom. Ako ďaleko mali títo smradľaví, mokrí a vyzimení turisti od tých spred štyroch dní. Niektorí sa síce veselo bavili na pohyboch, ktoré lodička robila v záplave obrovských vĺn, mne však do smiechu nebolo a premýšľala som, ako sa preboxujem k dverám, keď sa prevrátime. Do prístavu Milford Sound, kde sme si pôvodne plánovali pokračovať vyhliadkovou plavbou sme prišli striekajúci vodou v príjemne chladiacom oblečení.

Milford sound a boh podzemia
Vychýrenú plavbu Milford Sound sme si dali až druhý deň. Podľa maorskej legendy vytvoril fjordy boh Tu-te-whanoa. Začal na juhu, kde urobil ostrovčeky a kým prišiel k Piopiotahi (Milford Sound) vypiloval techniku tak, že vznikli prekrásne zákruty. Boh podzemia Hine-nui-te-po bol ohúrený toľkou nádherou a obával sa, že keď ju ľudia uzrú, nebudú chcieť už fjordy nikdy opustiť. Preto uvalil na Piopiotahi kliatbu v podobe sandflies. Je pravdou, že vás tie mrchy držia v neustálom pohybe...

Aj keď prší, ba možno práve preto, Milford Sound je úchvatný. Plávame 16 km až na otvorené Tasmanove more pomedzi majestátne skalnaté steny vystupujúce priamo z priezračnej vody do tisícmetrovej výšky,  pokryté sýto zeleným dažďovým lesom. Najvyšší z nich Mitre Peak 1695m (pomenovaný podľa biskupskej čiapky) je ale zahalený hmlou. Na skalách rastú stromy bez pôdy živené len stekajúcou vodou. Bralá sú obsypané spenenými potokmi vody, dážď a hmla dodáva scenérii strašidelnosť. Na skale sa vyvaľujú statné tulene, akoby sa vyhrievali na slnku, a pritom na ne strieka ľadová voda. Duško si ironicky povzdychol:  „škoda, že sme si tu nezaplatili dvojdňové kajakovanie so spaním v stane“. Nechápeme, ako to niekto môže považovať za vysnívanú dovolenku.
Fjordy sú unikátne, mieša sa tu sladká voda zo zrážok a slaná voda z mora, a vytvárajú súvislé vrstvy, oddelené pásom zmiešanej vody. Dôsledkom je existencia nezvyčajnej fauny a flóry, napríklad je možné v podvodnom observatóriu vidieť čierny korál, ktorý je inde až v hĺbke 50 metrov.

Šampanské na zasneženom svahu
Čo dodať na záver? Milford je nádherný. Výnimočný. Viac ako inde je tu blízko, skoro na dotyk, obrovská sila prírody v podobe vysokánskych štítov, rozbujnenej vody a nepreniknuteľnej zelene. Či chcete či nie, máte pocit, že sme tak nemohúci, tak smrteľní a predsa jej súčasťou. Napriek strachu sa jej zatúžite odovzdať. Ako by sme všetci vyšli z jedného, no po čase už zabudli, že sme jedno. Že je v nás, že je našou záchranou a útočiskom, i keď tak nebezpečná, tak nevyspytateľná. Mokrý od hlavy k päte, no zrazu vám to začne byť jedno a chvíľami sa cítite ako Maor, ktorý sa bosý, omotaný zvieracou kožou, prediera hustým lesom. Až vtedy zistíte, aký veľký kus cesty sme od nej utiekli a kruto za to platíme. Sterilizujeme sa od nej, akoby bola naším úhlavným nepriateľom a unikáme do umelého sveta. A práve tam strácame sami seba. Až keď zaboríme ruky do bahna, prebrodíme v hustom daždi ľadovú rieku, až vtedy nás prinúti pocítiť jej živelnosť v nás samých.
Vo všetkej úcte, Milford trek nie je určite najkrajším trekom na svete, ani na Novom Zélande, ako vás presviedčajú propagačné brožúrky. Iste existuje veľa krásnych túr aj inde a nedajú sa porovnávať. Čo som ale prostredníctvom neho zistila je, že by sa mal cestovný ruch povinne študovať na Novom Zélande. Vedľa perfektne organizovanej turistiky pre bežných ľudí, existujú aj divoké treky pre nezávislých trampov, poctivo značené trasy, sieť informačných centier a popisný materiál, a predsa sa stále cítite ako na slobodnej ceste. Skrátka kamkoľvek prídete a čokoľvek si vymyslíte, vždy nájdu vyškolení pracovníci DOC nejakú alternatívu. Na rozdiel od Ázie ale nemáte pocit, že na vás chcú kiwáci čo najviac zarobiť. Nenásilná reklama a prispôsobenie sa vášmu rozpočtu. Preto môžete obdivovať ľadovec z diaľky, vyjsť naň so sprievodcom alebo helikoptérou a dať si na zasneženom svahu šampanské.

Záver novozélandskej expedície
Blížime sa ku koncu našej novozélandskej expedície. Po Milford Tracku sme trošku vyfluslí, skôr psychicky než fyzicky, predsa len to chvíľami vyzeralo ako boj o prežitie. Dostali sme alergiu na dažďové kvapky, akonáhle sa nás nejaká dotkne, asociuje v nás spomienky na mokré chladivé oblečenie. Brrrr!

Zaplatili sme si cestu autobusom z Milford Sound do Te Anau Stála nás pekný balík, ale ujo šofér sa akosi nedostavil na nástupište. Vzali sme to ako znamenie, že by sme mali vyskúšať populárny autostop. Postavili sme sa na jedinú cestu z parkoviska vedúcu do Te Ananu a nahodili pod mokrými pršiplášťmi prosebný výraz. Stopovali sme presne tri a pol minúty. Ujal sa nás sympatický austrálsky pár v karaváne. Upratali pre nás svoju obývačku, a tak sme sledovali cestu z gauča cez veľké zadné okná. Pohľad to bol nádherný. Milfordská cesta patrí medzi obľúbené atrakcie, najmä keď po hustých dažďoch stekajú po bralách vodopády a celá krajina sa ponára do hmly, ako teraz. Prechádzame cez dlhý tunel, ktorý museli novozélandskí väzni preraziť cez skalnatú horu, dovtedy nebol prístup k Milfordu možný inak ako horskými cestičkami objavenými Maormi. Cestou vidíme začiatočné stanovisko na ďalší štvordňový trek. S hrôzou si predstavujem, ako sa niektorí členovia našej milfordkej výpravy hneď druhý deň vybrali na ďalšie túry. Nepredstaviteľné, nemali si ani kedy vyprať a vysušiť oblečenie a topánky. Naviac začala naozajstná chladná jeseň, miestami iba 10 stupňov, fúka a leje.

V Te Ananu sme ešte chceli navštíviť nášho kámoša z informačného centra a prezrieť si jeho nové zábery záplav na Milfordskom treku, no po vynikajúcich mega steakoch sme padli do postele a spali ako zabití. Škoda, že sme si Te Anau a okolie kvôli dažďu viac neužili, mesto leží pri jazere Te Anau - druhom najväčšom novozélandskom jazere. Na drevených prístavných mólach parkujú helikoptéry, ktoré vyvážajú turistov na vyhliadkové lety. Napríklad prelet nad Milfordom patrí k prvej desiatke najzaujímavejších atrakcií. Inak v tomto sú Kiwáci fakt neskutoční. Na každom rohu nájdete brožúrky o jednotlivých regiónoch s rozpisom, čo je tam najzaujímavejšie k videniu a naviac máte zoznam „101 must do for kiwis“ (101 vecí, čo musí Kiwák urobiť). Keď vám to niekto tlačí tridsať dní do hlavy, začnete si z toho robiť srandu. Poradie je jasné -  na prvom mieste je Milford Sound a Milford Track, potom gejzíry v Rotorua a podobne. Ak neabsolvujete 101-tku, akoby ste ani neboli na Novom Zélande. A keď k tomu prirátame neustále opakujúce sa výrazy typu „dramatický výhľad“ alebo „pohľad, ktorý berie dych“, tak musíme konštatovať, že aj z komára vedia urobiť slona.

Magický Queenstown
Neplatí to ale o Queenstowne. Málo miest nás tak nadchlo - útulné nábrežie pri jazere Wakatipu v údolí obkolesenom horami Remerkables akoby tmavomodrej až fialovej farby. Oči sa opierajú o kopce pokryté sýtozelenými lesmi a uličky sú plné kvetov. Toľko farieb! Vyhrievame sme sa na slniečku pri kotviacich plachetniciach a pozorujeme čajky. Museli sme využiť príjemné počasie a prihlásiť sa na jet boat Skippers Canyon Jet. Konkurenčná firma Shootover mala síce lepšiu reklamu, ale to kvôli tomu, že jej zakladateľom bol vlastne vynálezca jez boatu, preto je dráha viac atraktívna. My sme si ale vybrali lepšiu. K rieke nás viezol pol hodinu mikrobus po ceste Skippers Road, na ktorú sa inak s požičaným autom nesmie. To bol aj dôvod, prečo sme si vybrali túto firmu. Skippers Road je v podstate poľná prašná cesta medzi strmými svahmi s úžasnými skalami vedúcimi do hlbokej priepasti. V tejto oblasti sa nakrúcali viaceré scény z Pána prsteňov, ale aj ďalších x filmov. Cesta je fakt ako o život, stretli sme pár jeepov a nie je sranda vyhnúť sa. V diaľke sa medzi skalami ligoce rieka Shootover, už sa na ňu tešíme.

„Fun ride“
Jet boat je rýchločln, ktorý nasáva veľké množstvo vody a vytláča ju mohutným tlakom von, čím vyvíja vysokú rýchlosť aj v nízkej vode. V člne s nami sedia aj traja účastníci Milford Tracku, svet je malý. Jeee aj náš obľúbený učiteľ... Opäť obdivujeme jeho nezastaviteľný prúd slov a afektovanú mimiku. Uháňame s vetrom o preteky, občas čln zastane, aby sme si prezreli most pre bunjee jumping alebo starý vrak lode. Je to zážitok, hlavne keď smerujeme priamo do skaly a v poslednej sekunde zmeníme smer. Pri zakúpení lístku nám doporučili zadné sedadlo, ak chceme „more fun“ - viac zábavy. Zábavu sme mali riadnu. Pri rotáciách sme schytali pekný nášup ľadovej sprchy. S blonďatou kolegynkou sme vrieskali, akoby nás na nože brali.

Druhý deň sme dopoludnie strávili na brehu jazera Wakatipu v kaviarni Patagonia, kde sme objavili prvú free wifi a prisadol si k nám náhodou český pár. Efka a Honza. Konečne niekto na pokec! Dozvedeli sme sa, že zatiaľ čo Česi dostávajú pracovné víza, Slováci musia makať na čierno. Efka a Honza sú tu už cez rok a pracovali hlavne na farmách s ovocím. Práca je namáhavá, ale ak driete každý deň, aj cez víkend, dá sa zarobiť aj 1000 dolárov týždenne. Ubytovanie na týždeň stojí 100 dolárov, takže si môžete zarobiť na cestovanie. Dnes už by po skúsenostiach, aké majú, neplatili agentúre za zariadenie formalít. Stačí prísť a všetko vybaviť tu – auto, byt, prácu. Pracovali u nejakého Čecha, menom Ladislav Čech, ktorý ich nakoniec okradol o zárobok a ešte naviac podvodne sľubuje Slovákom, že im zariadi prácu. Spolupracuje dokonca aj agentúrami práce, tak radšej niekoľko údajov: www.rtwnewzealand.com. Fórum proti jeho podvodným praktikám nájdete na stránkach www.rtw-newzealand.ic.cz. Ako sa môže niekto priživovať takýmto spôsobom a ešte k tomu na „svojich“?

Českí pohoďáci
Efka s Honzou cestujú v dodávke, ktorú si prerobili na spálňu. Sprchujú sa vo verejných sprchách, alebo chodievajú na bazén. Cestujú aj s mašinou na filmovanie, akoby prišli rovno z Holywoodu. Chceli by robiť premietanie o Novom Zélande pre študentov. Konečne som sa dozvedela niečo o živote na Novom Zélande. Maorov si tu síce vážia, ale skôr naoko a hlavne navonok. Legendy v maorskom jazyku vyzerajú efektne. V skutočnosti ich postavenie nemá ďaleko od Rómov u nás. Ak by si mal zamestnávateľ vybrať zamestnanca, tak radšej zoberie bieleho, lebo Maorovia sú vraj leniví a špinaví. Nechodia veľmi do škol. Náš nový český kámoš Honza má úžasné dredy. Aj s tým mal občas pri práci problémy, chovali sa k nemu nedôverčivo. Ale Maorovia ho brali ako jedného z nich. Ďalej nám potvrdili, že Kiwáci sú pohodoví a vyrelaxovaní, Európania im prídu hrozne vystresovaní. Sú trošku „maňana“, keď povedia, že niečo má byť zajtra, kľudne to může byť až o tri dni. Bolo nám s Efkou a s Honzou suprovo, budeme im držať moc palce, aby sa im ich sen splnil.

Hoci nie je počasie bohvieaké, vybrali sme sa na cestu do Glenorchy, malej lyžiarskej dedinky. Cesta sa vinie popri jazeru Wakatipu, na pozadí tmavomodrých skál so snehovými vrcholmi - Remarkables a Národný park Mt. Aspring. Všetko to zvýrazňuje sýto zelená farba lesov, z ktorých kde tu vykúka vysoká palma. Cesta má skoro 50 km a patrí ako inak, k 101 must do. Je však pred sezónou a v dedinke všetko zatvorené. Kvôli tmavej oblohe sa nedá zachytiť ten fantastický pohľad na panorámu hôr.

Ešte musím popísať mestečko Arrowtown neďaleko Queenstownu, ktoré bolo veľmi významným zlatokopským mestom. Dodnes zostali zachované drevené budovy  v štýle divokého západu, aj kaviarničky, starodávna lekáreň a pekáreň. Jesenné farby stromov dodávajú mestečku malebný nádych. Stojí za návštevu.

Skok z mosta...
Kúsok za Queenstownom je prvý most pre bunjee jumping na svete postavený v roku 1988. Pozorovali sme pár zoskokov do kaňonu, na dne ktorého tečie priezračná rieka. Niektorí odvážlivci skáču po hlave priviazaní za nohy  -s namočením rúk do vody (juj, to musí pekne štípať), ženy priviazané v sedačke, alebo skáču v páre. Celý dej môžeme vidieť cez sklenenú vyhliadku a všetko sa točí na kamery. Najstarší účastník zoskoku mal 96 rokov, najmladší 10. Skáče sa ako na bežiacom páse. Je úchvatné pozorovať prekonávanie strachu, ktorý sa zračí na tvárach ľudí, keď stoja na schodíku nad priepasťou. Vedia, že technológia je dokonalá, novozélanďania dbajú na bezpečnosť, a nikto sa ešte nikdy nezabil. No aj tak nám tuhne krv v žilách, keď počujeme ten výkrik, keď padajú do priepasti...

Pokračujeme na východné pobrežie cez priesmyk Lindis Pass. Tentokrát kopce vyzerajú ako piesočné duny. Krajina je diametrálne odlišná od zeleného, vlhkého Fiordlandu. Potom sa cesta vinie cez suchú plošinu, na ktorej sa rozprestiera jazero Lake Pukaki neuveriteľnej tyrkysovej farby. Zastavili sme sa v lososej farme, kde sme mohli kŕmiť ryby a kúpili si čerstvé kúsky. Skúšali sme ich jesť na surovo, ako Japonky, ktoré sme tam stretli, ale nemali žiadnu chuť. Urobila som ich radšej na panvici v ďalšej zastávke na prenocovanie pri jazere Tekapo. Chceli sme si spraviť okolo neho vyhliadkovú túru, ale je strašná zima a fúka. Táto oblasť patrí k najchladnejším na Novom Zélande. Je to najviac vnútrozemské klíma, čo znamená veľké rozdiely medzi vysokými dennými a nízkymi nočnými teplotami. Vraj ideálna klíma pre vinič, na každej strání je vinica pokrytá bielou sieťovinou.  A ešte jeden bonus – nočná obloha nad jazerom Tekapo je chránená UNESCO. Tak toto sme nepochopili...

Termálne mestečko
Okolie mesta Christchurch je typicky anglické. Roviny, lesy, kone. Aj mesto je veľmi anglické. Angličania hovoria, že keď vystúpia v Christchurchi na letisku, majú pocit, že sa lietadlo otočilo a zaviezlo ich späť domov. Prvé dojmy nič moc. Vysoké budovy a veľa ľudí. No keďže nám lietadlo letí až o dva dni, sme nútení si mesto lepšie prezrieť. A to bolo vlastne šťastie. Najskôr sme sa išli okúpať do Hanmer Springs, termálne pramene s výhľadom na hory. Zistili sme, že lepší dojem asi budeme mať, keď nebudeme študovať propagačné materiály. Lebo prehnané super fotky s popisom „dych berúci výhľad“ nám pokazí konečný dojem. Kúpele ležia 90 minút cesty od Christchurchu, niektoré bazéniky mali až 40 stupňov, iné smrdeli ako v Rotorue - pokazenými vajcami. Mňa ale najviac okúzlili automaticky sa otvárajúce odpadkové koše a sušiaky plaviek v sprchách. No pardon...

V Christchurchi sme sa vybrali po trase historickej električky, ktorá jazdí okolo najzaujímavejších miest, kam sa autom nedá dostať. Najskôr cez uličku s úzkymi domčekmi, každý inej farby, kde v prízemí posedávali na terasách kaviarničiek turisti. Potom park s oblúkovitými mostíkmi cez rieku, popod ktoré sa plavili gondoly s fotiacimi Japoncami. V Christchurchi sa konal práve najväčší festival kvetov, ale výstavisko plné tisícok ľudí sa nám nechcelo navštíviť. Radšej sme sa vybrali do múzea. Konečne sme sa dočkali. To, čo mi chýbalo v Národnom múzeu Te Papa vo Wellingtone, bolo tu! Najskôr zbierky maorských šperkov, zbraní a nástrojov. V životnej veľkosti vymodelované postavy maorských mužov a žien, ako pred stovkami rokov pečú na brehu jazera kačice, zlievajú do drevených nádob tuk, stavajú z dreva chatrče a vyrábajú z kostí háčiky na ryby. Bol tu i register s vysvetlivkami, čo ktorý ornament znamená, na čo sa ktorá pomôcka používala, aké oblečenie kedy nosili, ich totemy a zvyky. Potom sme prešli do oddelenia v období zlatej horúčky. V múzeu je úplne naozajstná ulica Christchurchu! Úžasné. Domy, obchody s predavačmi, ktorí hovorili Dobrý deň, čo vám môžem ponúknuť. Ulicu osvetľovali pouličné lampy a scenériu dotváral dupot konských kopýt a hrkotajúcich kočov. Z okienka nad obchodom sa vykláňali obyvatelia, alebo na ňom sedela mačka. Vo výkladoch boli vystavené topánky, oblečenie, fotografie, zbrane, náčinie a najlepšie bolo hračkárstvo. Okrem kolekcie porcelánových bábik tu bol aj meter a pol vysoký dom pre bábiky s množstvom izbičiek s nábytkom aj s mini čajovou súpravou. Bola som unesená. Potom sme si vyskúšali telefonovať zo starodávneho visiaceho aparátu. Pripadala som si chvíľu ako v tých časoch. Bolo mi ľúto, že nestihnem všetko podrobne prezrieť. Na poschodí je starodávny nábytok a dobové oblečenie. Nemohla som pochopiť, že zatiaľ čo mužské topánky sa veľkosťou podobali dnešným, dámske boli neuveriteľne úzke a malé. Žeby sa nám ženám zväčšila noha?

Potom sme prešli ešte oddelenie o Antarktíde s popisom všetkých polárnych výprav. Ako dieťa by som tu bola úplne bez seba, Vidieť v životnej veľkosti záprah polárnych psov a naobliekaných výpravníkov spolu s celou výbavou od masiek na tvár, cez kompasy, ako aj veci na písanie a varenie.
No nechýbali ani geologické a tektonické oddelenie a plné výklady vtákov a zvierat, ktoré na Novom Zélande žijú. Tak tu by som naozaj strávila tri dni.
Keď sme vyšli z múzea, počasie sa zlepšilo, a tak sme si na námestí dali kapučíno a tvarohový koláč. Dostala som kávu zdarma, lebo som sa nechala starou pani prehovoriť na vyplňovanie dotazníku. Už konečne vieme, ako vyzerá rozvoj turistického ruchu v priamom prenose. V siahodlhom zozname otázok som musela vyplniť, čo všetko sa mi na Zélande páči a čo nie, aké očakávanie naplnil a aké naopak nie.
Pred katedrálou sa konali trhy a kúsok ďalej bol festival orchestrálnej hudby. Hrali perfektne, najviac sa mi páčil študentský orchester, kde na bicie a na elektrickú gitaru hrali školáčky v skladaných sukniach a s podkolienkami, to bolo fakt super.

Goodbye, Nový Zéland
V Christchurchi sme zohnali v Backpackers Vagabond asi najlepšie ubytko, čo sme na Novom Zélande mali. v poschodovom apartmáne, kde sme sa o kuchynku  a obývačku delili iba s jedným párom z Ameriky. Zistili sme, že Andy má prastarých rodičov z Prievidze. Zakladali si na tom, že sú Slováci a ešte aj on vedel pár slov po Slovensky. Andy a jeho žena Grail cestovali po Novom Zélande na bicykloch osem týždňov. Ďalší Amíci, čo nám upravili predstavu o tučných lenivých Američanoch. Smiali sa, že to chápu, ale že niektoré oblasti v USA sú vyslovene plné športujúcich a vzdelanejších ľudí, ako napríklad Seattle. Rozoberali sme ekonomickú krízu. Andy je stavbár, v tejto oblasti došlo k výraznému zníženiu investícií, niet roboty. Ona učí biológiu a umenie, hovorila že stredné školy v v Amerike sú príšerné. Vraj po druhej svetovej vojne povedalo ministerstvo, že potrebuje veľké množstvo priemerne vzdelaných ľudí, a tak sa vytvorili stredné školy, kde sa všetci učia to isté - veľmi všeobecné informácie. Potom majú študenti problém ísť na univerzitu. Škoda, že nezostali dlhšie, kecali by sme s nimi aj dva dni.

Ráno 14.3. nasadáme do lietadla a odlietame z Christchurchu. Pobyt na Novom Zélande naplnil všetky očakávania. Možno aj vďaka dotazníku sme zistili, že najviac oceňujeme, keď môžeme každý deň zažiť niečo nové, vidieť veci, ktoré sme doteraz nevideli, zoznámiť sa s miestnymi ľuďmi a užívať si relax. Výstupný poplatok v hodnote 25 dolárov na osobu nám trochu skazil dojem. To, že sa táto dávka bežne platí v krajinách tretieho sveta dokážeme pochopiť. Ale že ho zaviedla tak vyspelá a bohatá krajina nás sklamalo. Nie je to veľa, ale ide o princíp... o fér hru. Účtuje si ho niekto v Európe?

No i keď sme plní jedinečných zážitkov, tešíme sa už na slnečnú teplú Áziu, kde síce nebudú perfektne fungujúce informačné centrá, čistota a ochrana životného prostredia, ale zato viac spontánnosti a štipľavej exotiky. Už cítim tú vôňu namiešanú z korenia, výparov z kanálov a z morského prístavu...

Do videnia v Thajsku, priatelia.
Katka